Vďačnosť – liečivá sila života

0830x

Byť vďačný si vyžaduje málo – omnoho viac nám vďačnosť dáva!

Keď som dostala otázku: „Čo pre Teba znamená vďačnosť? Prečo jej vo svojej praxi venuješ toľko času a priestoru, keď pracuješ so zdravým dýchaním?“, nachvíľu som sa zastavila a stíchla. Nie preto, žeby som nepoznala odpovedať, ale preto, lebo som hľadala ako to všetko ukotviť do jednoduchej a výstižnej odpovede.

Vďačnosť je dych, život, láska i zdravie

Prvý nesmierne silný pocit vďačnosti som precítila pred niekoľkými rokmi, keď som si uvedomila ako silný nástroj je náš dych. To dnes odovzdávam vo svojej každodennej praxi vám všetkým. Dych nás dokáže uzdravovať i zabíjať. V ten moment som pocítila blahosklonnú vďačnosť za život, za to, že môžem dýchať. S pocitom vďačnosti prišiel do môjho tela intenzívny pocit ľahkosti, slobody bytia, akési teplo, ktoré som bola schopná precítiť v tele, mysli i na duši.

O pár rokov neskôr sa mi tento pocit a obraz pripomenul znova. V danom momente som ani netušila ako veľmi potrebné to pre mňa je/bude. V tom čase som bola veľmi zranená, osamotená, život ma dostal na kolená. Na vďačnosť som nepomyslela ani náhodou. Cítila som smútok, beznádej a obrovský pocit samoty – i keď navôkol bolo veľa ľudí, medzi nimi i blízky priatelia.

V tom čase som odišla do Írska. Už niekoľkokrát predtým mi poskytlo útočisko a priestor na reštart. Tentokrát to bolo nevyhnutné. Mala som pocit, že keď utečiem, odídem ďaleko, dokážem sa na veci pozrieť inak – nie tak zraňujúco. Strata moje milovanej bytosti – môjho tata, nevyhnutné umiestnenie mamky do starostlivosti sociálnych služieb a protialkoholické liečenie môjho brata boli v danom čase na mňa akosi veľa. Nedokázala som ďakovať, nedokázala som žiť život na vlne ľahkého dychu – i keď som vedela, že „VŠETKO BUDE DOBRÉ“. To boli posledné slová môjho milovaného tata a neustále mi rezonovali v ušiach i v srdci. Verila som a to ma udržiavalo pri živote a akom takom konaní.

Na náhody neverím…

V čase beznádeje ma moje srdce priviedlo do kostola v Dubline. V takýchto časoch bola viera to jediné, čo mi dodávalo nádej a zároveň pocit, že som bližšie k blízkym dušiam, ktoré tu už nie sú. Tam v priestore ticha som zrazu mala silu s nimi komunikovať a prosiť ich i Boha o pomoc a radu. V tom kostole som stretla kňaza. Vždy v nedeľu popoludní boli v kostole omše po slovensky. I keď on bol Ukrajinec, keďže študoval v Spišskej Kapitule, omšu viedol po slovensky. Jeho omša i kázeň boli iné. Plné lásky a vrúcnych slov. Každé jedno zasiahlo srdce „do živého“. Na záver kázne nám dal domácu úlohu: „Kdekoľvek sa budeš počas nasledujúceho týždňa nachádzať, kohokoľvek stretneš, poďakuj sa mu za jeho prítomnosť v živote. Možno ten človek iba prejde okolo teba, možno bude tvojim zákazníkom / klientom, možno to bude tvoj sused alebo priateľ, poďakuj mu za to, že je v tvojom živote. Nahlas alebo v srdci. Ako uznáš za vhodné.“

Bola som pripravená! Lebo ako hovoril môj učiteľ Raja jogy, Tony Chotár: „Keď je žiak pripravený, učiteľ sa nájde.“ Bola som pripravená. V pokore a s dôverou som vstúpila do kostola, aby sa mohol udiať tento zázrak – náhoda.

„Woooow, ďakujem.“, boli moje slová. A tak som po celý týždeň poctivo pracovala na tejto domácej úlohe. Každé poďakovanie uvoľnilo trocha bolesti a napätia. V tom týždni prišla ďalšia rana. Pri záchrannej akcii sa zrútil vrtuľník, zabili sa blízky kamaráti a kolegovia môjho brata. Cítila som jeho bolesť i bezmocnosť. Cítila som obrovský smútok, pretože som ich poznala. Domáca úloha od kňaza Michala mi rezonovala v ušiach. A tak som ďakovala za to, že sa to nestalo môjmu bratovi i za to, že je práve tam, kde je. Ďakovala som za dar, ktorým pre nás Marek Rigda (jeden z posádky) bol, za to, že sme ho mohli poznať, že bol v našich životoch – Anjel na Zemi, človek s obrovským srdcom. Opäť som ďakovala za život, za to, že tu som – ďakovala a ďakovala. A bolesť sa zmenšovala, rástla sila zvládnuť túto skúšku.

Kňaz Michal bol mojim sprievodcom ešte nasledujúce 3 týždne. Potom sa vrátil späť na Ukrajinu. Jeho slová i domáce úlohy v mojom živote rezonujú dodnes.

Vďačnosť uzdravuje

Lekciu vďačnosti som opäť začala praktizovať v každodennosti. Avšak uvedomovala som si, že ju nedokážem aplikovať vo všetkých oblastiach a vzťahoch svojho života. Najťažšie to bolo smerom k mamke. V tom čase bola chorá a voči mne cítili a prejavovala obrovský hnev. Pre jej bezpečie nám nebolo dovolené stretávať sa. I ja som mala v sebe obrovský hnev voči nej, až nenávisť…za to všetko… Zároveň som si v hĺbke svojho srdca priala, aby to bolo inak. Aby sme k sebe našli cestu, aby sme sa vedeli porozprávať a odpustiť si, aby sa uzdravila.

Diagnostikovali jej demenciu. Malo by nastať zmierenie sa s osudom. A na chvíľu aj nastalo. Neskôr však skrsla myšlienka: „Ak nedokážem uzdraviť mamku, ako môžem uzdraviť náš vzťah? Som ďaleko, nemôžem ju objať, rozprávať s ňou zatiaľ nemám dovolené, čo môžem urobiť?“

Hlas môjho srdca odpovedal: „Ďakuj. Presmeruj vďačnosť zo svojho do jej srdca a ďakuj.“

Tak som to skúsila. Nešlo to. Hnev vo mne to nedovolil. Nedokázala som jej poďakovať za nič okrem toho, že som na tomto svete. A tak som niekoľko týždňov pri pomyslení na ňu, obracala myšlienky hnevu a smútku na slová vďačnosti.
„Ďakujem za život.“

Po niekoľkých týždňoch som sa dokázala posunúť o krôčik ďalej. Začala som ďakovať za to, že mám brata. Neskôr za to, čo ma mamka naučila. A potom za to, čo mi umožnila mať / robiť. Prichádzali ďalšie a ďalšie podnety na ďakovanie. Spolu s nimi do môjho života prichádzalo viac svetla, ľahkosti a radosti. Opäť nám bolo umožnené spolu komunikovať. A moja prvá návšteva doma, návšteva mamky bola o prijatí. Jej hnev už nebol zúrivý. I keď vo vzduchu sa vznášali výčitky, rozprávali sme sa, objali sme sa a začali sme sa navzájom počúvať, nielen ušami ale aj srdcom.

To mi dávalo dôveru a odvahu ďakovať viac. Ďakovať i za to, čo bolo v našom živote ťažké – za to, čím mi mamka ubližovala a aká výbušná bola – i to ma niečo naučilo a urobilo zo mňa človeka akým som. Neprestávala som ďakovať. Ďakovať za všetko, čo do môjho života postupne prichádzalo. Ďakovať i za to, čo bolo potrebné pustiť a odpustiť. Trvalo to 2 roky – 2 roky na vlne lásky, vďačnosti, pustenia a odpustenia – sebe, udalostiam, ľuďom. V tomto dvojročnom procese prechádzala mamka uzdravovaním. A po dvoch rokoch sa k nám vrátila. Áno vrátila, pretože jej pamäť začala fungovať znova naplno, jej telo bolo opäť v plnej sile, jej duša však bola iná. Pokojná, plná lásky, vďačnosti a odpustenia. Láska a vďačnosť uzdravili mamku i náš vzťah. Opäť som mala mamu. Mamku, ktorá vypočuje i pohladí, dopraje čas i porozumenie. Mamku, ktorá vysloví tie najvnútornejšie priania pre svoje deti. Milujúcu mamku!

A to všetko vďaka osobnej výzve lásky a vďačnosti

Láska a vďačnosť liečia!

Dopraj si ich vo svojom živote, v každodennosti. Či už potrebuješ uzdraviť vzťah k sebe, k svojim blízkym, pustiť prežité a posilniť sa v živote v ľahkosti a jednoduchosti – dovoľ si prijať lásku a vďačnosť.

Moju skúsenosť a cestu na vlne osobnej výzvy som pretavila do online programu 30 DNÍ NA VLNE LÁSKY A VĎAČNOSTI, v ktorom ťa prevediem svetom prijatia a odpustenia, pretože tie sa odrážajú v našom dychu. Nádych predstavuje schopnosť prijímať, výdych je odrazom našej schopnosti pustiť a odpustiť.

Vo výzve ťa čakajú každodenné „domáce úlohy / výzvy“ a tiež afirmácie, či myšlienky, ktoré ťa dokážu podržať a podporiť, keď je to potrebné. Výzva ťa zavedie aj do sveta vnútornej krásy, ľudských cností, ktoré by v našich životoch mali mať svoje miesto i keď mnohí ich potrebujeme objavovať a obnovovať. Príbehy o cnostiach mi sprostredkoval Tony Chotár (môj učiteľ Raja jogy) a ja som ich pre teba nahrala v audio verzii. Súčasťou online výzvy je aj tvoj osobný denník, do ktorého si môžeš zapisovať svoje myšlienky a postrehy.