✉ info@zdravedychanie.sk ✆ 0907 512 301


Ako vdýchnuť šťastie…

zdrave-dychanie-objatie-šťastie

Zažil si už niekedy objatie, v ktorom by si chcel ostať naveky? Objatie, v ktorom sa rozplynulo tvoje srdce i rozum?
Objatie, v ktorom sa zastavil čas? Objatie, v ktorom si jednoducho len bol „tu a teraz“? V momente, kedy si prežil absolútne spojenie každou bunkou svojho tela?

Vtedy a tam sa všetko zastavilo, všetko ostalo nehybné. Na pár sekúnd sa možno od úžasu zastavilo aj tvoje srdce a možno aj tvoj dych … a znova nabehli až po chvíli, keď precítili to neskonalé šťastie. Tvoje srdce tancovalo radosťou a tvoje pľúca plným dúškom vdychovali tento neuveriteľný moment.

Dýchal si a dýchal. Nevedel a nechcel si prestať. Nádychom si chcel vdýchnuť šťastie vychádzajúce z tohto momentu a preniesť ho do každej jednej bunky svojho tela.

Dodnes si pamätám každé jedno objatie, ktoré voňalo šťastím. Vdýchla som ich do pľúc, do svojho tela tak intenzívne, že keď si na ne spomeniem, prežívam ich znova a znova. Každá jedna bunka v mojom tele sa pri spomienke na vôňu šťastia rozžiari a znovu rozozvučí radosťou.

Ale nebolo tomu tak vždy. A preto, aj keď vôňu šťastia zatiaľ nepoznáš … nič nie je stratené.

Som dieťa osemdesiatych rokov minulého storočia. Vyrastala som v klasickej rodine. Objatia a bozky boli bežnou súčasťou života, ale skôr patrili medzi zaužívanú rutinu ako niečo výnimočné.

Keď som sa pred pár rokmi osamostatnila a odišla do zahraničia, tzv. „urobila som si odstup od všetkých a všetkého“, začala som pociťovať väčšiu potrebu takýchto „jednoduchých ľudských potrieb“.

Dnešná doba je v tomto ohľade krutá. Mnohí sme veľmi uzavretí a často možno aj zahľadení do seba alebo príliš ustráchaní a ubolení, aby sme svoje srdce otvorili a dali si šancu prežiť šťastie, nadýchnuť sa jeho vône každou bunkou. A tak som začala vlastné pátranie po vôni šťastia. Rozhodla som sa začať vo vlastnej rodine a pri najbližšej návšteve doma, som objala po rokoch môjho otca. Tak ako nikdy predtým. S úprimným a otvoreným srdcom, plným lásky. Nastavená nadýchnuť sa šťastia plným dúškom. Reakcia bola neočakávaná. Otec sa objatia zľakol. Bolo také „súdružské“. Objal ma šup, šup … úloha splnená a bolo. Cítila som sklamanie, bolesť, hnev. Aj som sa ozvala: „To sa nemôžeme objať normálne? Kde sa ponáhľaš?!“ Vtedy som si však ešte neuvedomovala, že môj Tato dovtedy skutočné objatie nepoznal, nik ho to nenaučil. A tak sme sa to učili spolu, pri každej príležitosti. Vždy, keď sme sa stretli, objali sme sa … a každé ďalšie objatie bolo iné. Zo začiatku prevažoval strach, strach z nepoznaného. Neskôr sa do popredia dostávala potreba zistiť aké objatie v skutočnosti je. Po niekoľkých dlhých mesiacoch to prišlo. Prvé objatie voňajúce šťastím. Obaja sme v tom objatí ostali niekoľko minút a vnímali ho každou bunkou. Toto objatie pomohlo prelomiť všetky ľady, odpustiť i zabudnúť staré hriechy a nedorozumenia. Od tohto momentu bol vzťah s mojim Tatom otvorenejší a úprimnejší.

A pátranie pokračovalo.

Tá nekonečná možnosť nadýchnuť sa šťastia znova a znova, otvorila nové, nepoznané dvere. Chcela som to zažívať znova a znova. Mala som potrebu tento pocit zdieľať, odovzdať ho, podeliť sa o neho. A tí čo ma poznajú vedia, že som sa o to pokúšala kdekoľvek a kedykoľvek. Či medzi priateľmi, známymi, v širšej rodine, ale tiež medzi úplne neznámymi. Zorganizovala som zopár stretnutí s objatiami zdarma. Bolo nás len zopár, ale s radosťou sme rozdávali objatia po celom meste. Nik s objímajúcich, ani objímaných netušil, že ja moje objatia sú takým mojim „súkromným výskumom“. Bolo úžasné vnímať rôzne druhy objatí. Objatia spojené s obavami a nepoznaným, ale aj objatia vrúcne a vďačné, plné lásky a otvorenosti. Tie druhé vždy voňali šťastím. A aj keď si už dnes nepamätám tváre tých neznámych ľudí, pamätám si miesta, kde k objatiu došlo a vôňu toho objatia.

Som vďačná všetkým, ktorí mi dopriali tú možnosť, privoňať si k šťastiu. Spoločne sme tak mnohokrát otvárali dvere nepoznaného, veľmi vzácneho a intenzívneho momentu.

A prečo o tom píšem?

Rada pozorujem život…
A práve včera som mala jedinečnú príležitosť vnímať vôňu šťastie z inej, tzv. vtáčej, perspektívy. Nebola som aktér, len pozorovateľ. Neobjímala som, ani som nebola objímaná. Len som pozorovala. Medzi stovkami ľudí sa stretli dvaja. Nepadol bozk, len úsmev a objatie. Objatie, tak intenzívne a tak voňavé, že si pritiahlo moju plnú pozornosť. Objatie plné vďačnosti, čistej a úprimnej lásky. Objatie, ktoré voňalo neopísateľným šťastím. Bolo nádherné precítiť ho z „vtáčej perspektívy“.

A preto, objímajme sa. Bez ohľadu na to, či sme si veľmi blízky alebo nie. Nehľadajme za objatím nič iné ako to, čo predstavuje. Odovzdanie vzájomnej úcty, vďačnosti, rešpektu a lásky. Doprajme si precítiť vôňu šťastia až do špiku našich kostí kedykoľvek a kdekoľvek.

A nezabúdajme, že občas je dobré objať aj samého seba a poďakovať si za všetko, čo pre seba robíme, za to ako sa správame k sebe i ostatným. Je krásne naplniť objatie vďačnosťou k svojim bunkám, svojim orgánom a svojej duši.

Prajem vám dni plné šťastia priatelia.

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité len pre účely spracovania tohto komentáru. Zásady spracovania osobných údajov